Keď sa snažím rozpamätať na môjho starkého, nejde mi to celkom ľahko. Moje spomienky na neho sú už dosť zahmlené, preto som vďačná, že môžem zvečniť tie, ktoré mi ešte zostali.
Pri spomínaní na starkého ma zalievajú krásne emócie – pri srdci ma celkom citeľne hreje a vnímam úsmev perách. Spomienky časom trochu vybledli, ale jednou vecou som si absolútne istá – môj starký bol úžasný.
Keď všetky deti chodili do škôlky, ja som chodievala k starkým. Chodila som tam s nadšením a to nadšenie nebolo len u mňa. Nečudujem sa sama sebe, že som sa k nim tak veľmi tešila. Dostávala som u nich všetko, čo dieťa najviac potrebuje – lásku, pozornosť, trpezlivosť, pocit bezpečia, kopec zábavy a mohla som pozorovať, učiť sa a prebádať všetky dospelácke činnosti. Čo viac som si môže dieťa priať? Bola som prvé vnúčatko a patrične som si užívala všetkých výhod.
Spomínam si, že každý večer mi nabrali sladučké kakao. Myslím, že chuť toho kakaa mi už zostane navždy. No mňam. Alebo som dostala čisté mlieko s chlebíkom a starký ma motivoval, že keď spapám kôrku, budem mať pekné červené líčka. Občas tú motiváciu použijem aj na moje dcérky a celkom zaberá. Starký bol parádny kuchár, jeho divina na prírodno chutila fantasticky.
A keď som u starkého a starkej nocovala, večer mi navliekol starkej nočnú košeľu akože som princezná a na to župan, ktorý mi schválne sťahoval pomaly silnejšie a silnejšie, až kým som mrnčala že dooosť! A keď som povedala že už stačí, tak sa spýtal, že ako? Ešte?? A jemne ešte trochu opasok zatiahol a ja som sa na neho vždy nahnevala.Teraz na tie doťahovačky rada spomínam, lebo viem, že mi tak prejavoval svoju lásku.
Keď si večer ľahol na chvíľu ku mne, rozprával mi najčastejšie o strašidle a keď som sa schovala pod perinu tak, že mi len oči trčali, rátalo sa mu, ako ľahko ma vie vystrašiť. Veď akoby nie, keď som počula hučať potok a do toho ako fúkal vietor, stromy sa kyvotali a videla som tiene konárov, tak to ten príbeh ešte umocňovalo. Samozrejme, že mi potom vysvetlil, že strašidlá sú len vymyslené a že sa nemám čoho báť. Ale pomohlo to len trochu a ja som sa snažila vždy čo najrýchlejšie zaspať. Túto taktiku u svojich detí na rozdiel od kôrky nepoužívam :)
Keď ma rodičia chceli vziať domov, často som odmietavo odpovedala, že ja na stavbu nejdem. Doma som sa cítila u starkých, nie v novo postavenom dome. Našťastie domy sú od seba neďaleko, čo malo pre mňa nesporne obrovskú výhodu.
Celkom dobre si spomínam, ako ma brával na rybačky. Robili sme spolu cesto pre ryby a hľadali červíkov kdekade pod drevom. A potom sme čakali spolu na záber a keď potiahol udicou, som so zatajeným dychom čakala, čo vytiahne. Medzitým sme ležali na deke a piknikovali.
A môj starký ma naučil plávať. Najskôr ma vzal do bazéna s menšou vodou, ale keď prišiel na to, že chodím po dne a tvárim sa, že plávam, vzal ma do hlbokej vody. Kráčal predo mnou a nebadane ma istil, ale ja som mala pocit, že sa musím spoľahnúť už len sama na seba, ak sa nechcem utopiť. Nezabralo ani moje nariekanie a volanie o pomoc. Takto som sa naučila plávať. A ostatné dni som si už pekne krásne plávala sama popri ňom. Bez plávacieho kolesa.
A ešte ma napadol zážitok, z ktorého dlho nebol nadšený. Keď plával v prírodnom jazere, ja som napriek zákazu plávala za ním. Vtedy sa na mňa veľmi nahneval, že som neposlúchla, a do smiechu mu vôbec nebolo. I keď som mala na sebe koleso, bolo to naozaj dosť ďaleko od brehu. Ale pre mňa to bola obrovská zábava potichu sa prikrádať za ním. Keď som vyrástla, už sme sa na tejto historke len bavili. Nakoniec mi prepáčil :)
Na druhej strane bol môj starký veľmi prísny a nekompromisný, pokiaľ išlo o moje zdravie. Pamätám sa, ako som si asi ako 6 ročná rozbila kolená, lebo som sa spustila z kopca na bicykli. A keď som s plačom prišla do vnútra a čakala, že mi to pofúka, tak nie, on ma najskôr vyhrešil. Až potom utíšil. Až neskôr som pochopila, že to bolo tým, že sa o mňa veľmi bál.
Doma som mu pomáhala zametať Aviu, na ktorej vozil ľudí do práce. A niekedy vzal so sebou aj mňa. Sedela som vpredu a cítila som sa ako kráľovná. Všetko a všade som videla. Tá Avia mi pripadala ako autobus a dokázala som sa v nej dlho hrať.
Ale najviac zo všetkého sa mi ráta, že mi starký priniesol prvého psíka. Malé bielučké šteniatko. Len pre mňa. Vtedy som mala asi 5 alebo 6 rokov a odvtedy sme už bez psíka na „stavbe“ neboli.
Moje spomienky na starkého končím opäť vetou: Bol úžasný. Vedel po čom túžim a moje túžby sa mi často plnili. Dával mi to najdrahšie, čo mi mohol dať. Svoj čas. Bola som jeho princeznou. A viem, že hoci som už dospelá a mám svoje deti, stále som.
Moja starká je vďaka Bohu ešte stále s nami, preto ju zámerne zo spomienok vynechávam. Ale som za ňu nesmierne vďačná. Je to anjel sám o sebe.
