Smútok, slzy a žiaľ ... to je obraz posledných dní od chvíle, keď sa naplnil život človeka, ktorého sme poznali a ktorého sme mali radi.
Dušan Cica. S takým menom ho privítal svet uprostred jesene, 21. októbra 1957 v Handlovej. Prišiel do veľkej ľudskej rodiny, kde má každý svoje miesto, príbeh a osud... Ten jeho sa začal napĺňať s pomaly plynúcim časom...
Môj dnešný príhovor bude iný, než na aké sme zvyknutí tu, v tejto smútočnej sieni. Inak to ani nemôže byť. Veď sa naposledy lúčime s človekom, ktorý sa vymykal zo všetkých kritérií, ktoré, hoc nepísané, boli stanovené pre každého z nás a všetci, často nevedomky, snažili sme sa včleniť do týchto spoločenských pravidiel a splývali sme s davom.
Dušana sme poznali všetci. Niektorí viac, iní menej. Bol svojrázny, pretože preňho akoby žiadne pravidlá neplatili. Vždy bol sám sebou a tak aj slová, ktoré vyslovím, budú jedinečné. Jedinečné preto, že ich diktovalo srdce jeho dcéry Radky...
Dušan Cica bol výnimočný človek. Bol to náš ocino. Mal rád život, zábavu a miloval nás, svoju rodinu. Boli sme preňho všetkým. Aj keď sa s nami niekedy priečil, zniesol by nám aj modré z neba. Ja, ako dcéra, som sa s ním často škriepila, doťahovali sme sa a niekedy sme boli ako pes a mačka. Ale to bol taký náš vzťah – plný lásky, aký môže existovať len medzi dcérou a otcom. Nech bolo akokoľvek, vždy prišiel za mnou s tým jeho – „Ale Radulka, veď ocino ťa veľmi ľúbi“. A ja som vždy vedela, že chce pre mňa len to najlepšie.
Keď mu bolo zle, alebo bol chorý, zvykol povedať – ja ešte nemôžem zomrieť, ešte musím dať teba do poriadku . Tak prečo sa to stalo ? veď ja ho ešte potrebujem. Kto ma jedného dňa odvedie k oltáru. Kto bude robiť mojím deťom najlepšieho deda na svete. Kto mi príde povedať každý večer dobrú noc a kto mi ráno nazrie do izby a skontroluje, či som už hore. Kto bude mňa a maminu dirigovať, čo máme robiť a kto nám bude každých 15 minút vyvolávať a pýtať sa, čo je nového...
Vravievala som mu, že mi to lezie na nervy a teraz by som dala všetko na svete za to, aby mi ešte raz zavolal a položil tú svoju otázku – čo je nového. Už ho nikdy nebudeme počuť, ako hovorí do telefónu to jeho klasické – serus kamarát, kde sa nachádzaš ?
Zažili sme s ním toho veľa. Nikdy nám nič nechýbalo a mali sme šťastné detstvo. Plné lásky a zážitkov, na ktoré nikdy nezabudneme. Ako napríklad naše dovolenky, na ktoré sme doteraz chodili spolu. Na tejto poslednej mu prišlo tiež trochu zle, zvýšil sa mu tlak a on išiel k doktorovi. Ten mu dal nejaké lieky a zdôrazňoval, aby si šiel ľahnúť. A čo spravil on? Už o hodinu neskôr hral v bazéne vodné pólo, pretože sa už cítil lepšie.
Vždy nám vo všetkom pomohol, všetko vybavil a zariadil tak, aby nám bolo dobre. Prežíval s nami naše úspechy a bol na nás veľmi pyšný. Na jeho slniečko Elenku, ktorá sa už v osemnástich rokoch stala samostatnou a vybrala sa študovať do sveta a ktorá ho urobila najšťastnejším a najpyšnejším otcom. Elenke zariadil celú svadbu a keď spolu kráčali k oltáru, boli krásni a šťastní.
Nikdy nezabudneme na tie krásne okamihy, ktoré nám ho budú pripomínať. Nezabudnem ani na to, ako mi doteraz hovoril, aby som poslúchala. No chápete to? Teraz, keď mám už 28. Vždy som sa na tom len smiala... keď sme mali obe promócie, všetkým sa chválil a zorganizoval nám oslavy. Poznáte ho, rád všetko organizoval a rád sa predvádzal vo varení.
Bol to človek, ktorý, keď mohol, vždy každému pomohol. Bláznivý Duško, ktorý rád všetko obtelefonoval a vybavil. Mal rád život, zábavu, rád si vypil a niekedy robil neplechu, čo sme nemali radi my, jeho dievčatá. Ak však niečo vyviedol, vždy mu to bolo na druhý deň ľúto. Zrazu tu nie je a nám budú chýbať aj tie jeho hlášky v podnapitom stave typu „chrapač jedna“ a to jeho vyhukovanie na námestí a vo dvore...
Nikdy nezabudneme na jeho slová – netlač sa do chudoby, alebo ako zvykol mamine hovoriť, „Elena, ty sa len usmievaj a behaj po kávičkách. O nič sa nestaraj, ja všetko zariadim“ . No povedzte, ktorý chlap by toto svojej žene povedal. Žiadny. Len on, človek s veľkým srdcom, úžasný otec a manžel, s ktorým si mamina užila toľko, že by román mohla napísať. Aj o tom je život. Nie vždy je jednoduchý.
Podstatné ale je to, že manželmi boli 35 rokov a mali sa veľmi radi. Doteraz bola ona tá, s ktorou sa rozprával a radil o všetkom, čo sa udialo. Nevedel sa bez nej pohnúť. Bola jeho najlepšou kamarátkou, mamou, manželkou... už nikdy nebude počuť, ako na ňu kričí ELENA !!! ELENA!!! Poď sem, podaj mi, poď sem, ukážem ti niečo ..... Jeho obľúbená veta bola :“Elena, zase fajčíš? Ty ozaj nie si normálna. Už vyhoď konečne tie cigarety“.
A my už mu nepovieme, aký je neschopný a že je ako malé decko. Už nám nebude nechávať odkazy s inštrukciami, čo všetko treba urobiť, zariadiť, a tie jeho body po prvé, po druhé po tretie...
Stále nám chodil za riťou, niečo sa vypytoval a keby mohol, tak by všetko za nás spravil. Keď ma bolelo bruško, tak by najradšej za mňa aj na wécko išiel. Všetky takéto drobnosti boli dôkazom jeho lásky k nám. A my všetci sme mu za to veľmi vďační.
Teraz je už asi niekde v nebi, tak len dúfam, že si tam všetko zorganizuje po svojom, aby bol spokojný. Aj keď ešte tam nepatril. Patril sem, k nám, medzi svoju rodinu, svojich blízkych, priateľov... odkedy sa narodil Oliver, vždy hovoril, že jeho vnúčik je ten dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť. Ocino ešte nechcel zomrieť. Chcel ešte pozorovať, ako jeho vnúčik rastie, ako začína rozprávať, ako kope do lopty. Toto nebol ešte jeho čas.
Mali sme ešte spoločné plány. Plány na Vianoce, na spoločnú letnú dovolenku, kde by sa hral s Oliverkom a užíval si ho. Stále tomu nemôžeme uveriť. Je preč. Jeho dobré srdce dotĺklo, a my stále čakáme, že sa niekde objaví, zatelefonuje, príde domov, objíme nás a ubezpečí, že všetko to bol len zlý sen a všetko bude dobré.
Možno niektorí ani neviete, že mal rád prírodu. Víkendy najradšej trávil na záhradke v Handlovej so svojou rodinou. Veľa času strávil so starkou a Ondrejkovcami. Na záhradke buď celý deň prespal a leňošil, alebo naopak, bol mimoriadne aktívny. Varil guláš, griloval, prechádzal sa po hore. Alebo si pár krát poskákal sa tváril sa, že športuje. Všetkým nám budú chýbať jeho vynikajúce palacinky s čerstvým ovocím z našej záhradky.
Tiež rád chodil s kamarátmi na futbal a mal rád svoju prácu, svoj biznis a obchodovanie s peniazmi. Preto sa budem snažiť pokračovať v tom, čo ma naučil, aby mohol byť na mňa pyšný.
Pyšný bol aj na Elenku a vždy ju vo všetkom podporoval a radil jej. Chcel sledovať jej kariéru právničky a jej život, ktorý žila s manželom a synčekom v zahraničí. Už nikdy nebudeme počuť Elenka toto, Elenka hento a moja Elenka.
Aj keď je už dospelá, vydatá a sama je matkou, vždy bola preňho malou Helenkou, s ktorou vždy všetko prežíval. Prežíval s ňou aj jej ťažký pôrod. Sedel na námestí na lavičke, tiekli mu slzy a čakal na tú správu z Anglicka, kedy sa narodí jeho vytúžený vnúčik. Aj napriek tomu, že sa bál lietania, sadol do lietadla a letel. Zrazu ten strach nebol ničím v porovnaní s tým úžasným pocitom, keď svojho prvorodeného vnúčika držal v náručí a bol nesmierne šťastný.
Ocino bol veľký človek, jedinečný a ľudia ho buď nemali radi, alebo ho mali veľmi radi. Miloval život, vysedávanie na námestí, prechádzanie sa s rukami za chrbtom a nekonečné debaty s okoloidúcimi. Nenávidel nudu a keď nemal čo robiť, hneď vymýšľal nejaké aktivity. Naposledy sa začal bicyklovať na starom bicykli a my sme mu dohovárali, aby si dával pozor. Kto ho poznal, mal ho rád a kto ho nepoznal, môže ľutovať, že nepoznal takého vynikajúceho človeka, ktorý si s každým mal čo povedať.
Bol zábavný a hneď si vedel získať ľudí. Vždy si ho každý obľúbil aj na dovolenkách. Volali ho hrať futbal, vodné športy, robil srandičky. Aj keď v dave fyzicky neprečnieval, bol veľký svojím duchom. Mal charizmu a čaro osobnosti. Rád komunikoval a nadväzoval nové známosti. Dokonca aj v zahraničí sa nestratil a vedel sa dohovoriť. Najlepšie bolo, keď sa opýtal každého Angličana, či je z Birminghamu, pretože jeho dcérka Elenka aj s vnúčikom tam býva. A pri tom mu vždy tak žiarili oči, keď o nich rozprával.
Miloval chvíle, keď sa prechádzal s vnúčikom na námestí. Bol najšťastnejší dedko pod slnkom. A ešte keď mu všetci vraveli, že sa naňho podobá, že malý CICA, tak ho to robilo šťastným. Veď každý deň mu volal na skype, aby spoznal jeho hlas a prvé slová malého Oliverka zneli „kde je dedo „ ...
Rád debatoval so švagrom Emom a švagrinou Alou. Tú na oslave jej päťdesiatky dokonca pochválil, ako si všetko sama dokonale pripravila a to už čosi znamenalo, lebo on len tak hocikoho nepochválil. Švagrinej Jaruši často vytýkal cigarety a ešte aj v jej veku ju chcel vychovávať a radiť jej. A hoci si kadečo dokázali porozprávať, mal ju rád a chcel pre ňu len to najlepšie. Rovnako aj pre jej deti Vladku a Heňa. Odmalička ich mal rád, zaujímal sa o nich ako sa majú, či sa im darí a tešil sa z ich úspechov.
Zuzka účtovníčka ho tiež mala plnú hlavu. Hlavne vtedy, keď jej zazvonil telefón a videla tam jeho meno.... keď vymýšľal kadečo možné, aj nemožné ... a teraz by určite bola rada keby preňho mohla niečo spraviť ...
Nášmu ocinovi záležalo na tom, aby mali ľudia prácu a mali sa dobre. Nie raz vybavil robotu kamarátovi, kamarátke, susedovi, známej. Vždy sa o to aspoň pokúsil. Zdvihol telefón, vytočil číslo a povedal „a ideš“ ...
Tiež mal rád jeho sobotné fandenie na futbale a nedeľné prechádzky a debatky s Milanom, Julom a s ostatnými. Najspokojnejší bol, keď nikto nechýbal. Odteraz tam bude chýbať on... a možno nie ...
Včera nás navštívil Tomáš a opýtal sa, či veríme v BOHA. Pretože keby BOH existoval, nemusel by v tento deň prísť z Anglicka do Dušanovej Prievidze. Povedal nám – Eja, Radka, Boh je každý sám... Každý človek ... a BOH bol aj krstný otec a Váš otec... povedal to tak krásne.
Rád debatoval so švagrom Emom a švagrinou Alou. Tú na oslave jej päťdesiatky dokonca pochválil, ako si všetko sama dokonale pripravila a to už čosi znamenalo, lebo on len tak hocikoho nepochválil. Švagrinej Jaruši často vytýkal cigarety a ešte aj v jej veku ju chcel vychovávať a radiť jej. A hoci si kadečo dokázali porozprávať, mal ju rád a chcel pre ňu len to najlepšie. Rovnako aj pre jej deti Vladku a Heňa. Odmalička ich mal rád, zaujímal sa o nich ako sa majú, či sa im darí a tešil sa z ich úspechov.
Zuzka účtovníčka ho tiež mala plnú hlavu. Hlavne vtedy, keď jej zazvonil telefón a videla tam jeho meno.... keď vymýšľal kadečo možné, aj nemožné ... a teraz by určite bola rada keby preňho mohla niečo spraviť ...
Nášmu ocinovi záležalo na tom, aby mali ľudia prácu a mali sa dobre. Nie raz vybavil robotu kamarátovi, kamarátke, susedovi, známej. Vždy sa o to aspoň pokúsil. Zdvihol telefón, vytočil číslo a povedal „a ideš“ ...
Tiež mal rád jeho sobotné fandenie na futbale a nedeľné prechádzky a debatky s Milanom, Julom a s ostatnými. Najspokojnejší bol, keď nikto nechýbal. Odteraz tam bude chýbať on... a možno nie ...
Včera nás navštívil Tomáš a opýtal sa, či veríme v BOHA. Pretože keby BOH existoval, nemusel by v tento deň prísť z Anglicka do Dušanovej Prievidze. Povedal nám – Eja, Radka, Boh je každý sám... Každý človek ... a BOH bol aj krstný otec a Váš otec... povedal to tak krásne.
Miloval biele vyžehlené košele aj keby si ich len k teplákom mal obliecť.
Bol veľký labužník. Mal rád dobré jedlo, pochutinky, sladkosti a bolo to na ňom vidno. A tak každý večer začínal s tým, že začína diétu, že celý deň bude piť len vodu. Ale ešte predtým si nabral plný tanier piškót, zalial mliekom, posypal grankom, dal navrch šľahačku a prišiel za nami, či si dáme tiež. A takto si pochutnával každý večer na sladkostiach. Tešil sa, keď nám navaril a chutilo nám to.
Často volal Gabike – kmotre a susedke v jednej osobe, nech príde dole, lebo varil niečo fajnové. Alebo len tak jej zavolal a opýtal sa, „tak čo, ako?“ Bol pyšný aj na Filipka Kmeťa, s ktorým od mala varil a tešil sa, keď sa rozhodol stať sa kuchárom.
Jeho bratom, Adamkovi a Lukáškovi, tiež zvykol volávať, ako sa majú, čo majú nové. Vždy vravel, že sú to dobrí chlapci. Veď im bol krstným otcom. Mal radosť, že mohol vidieť Lukáška na stužkovej a tešil sa, že bude vidieť aj Adamka, ako mu budú pripínať zelenú stužku. Žiaľ, toho sa už nedožil... a hoci nebol pripravený na odchod z tohto sveta, v sobotu popoludní sa jeho život naplnil...
Svet prišiel o skvelého človeka, ktorý by sa aj rozdal, keby mohol. My sme prišli o toho najlepšieho manžela, ocina a dedka. No a Prievidza prišla o jediného a najväčšieho „námestníka“, ktorý ako jediný mal kľúč od námestia a každé ráno ho otváral a večer zas zamykal. Bolo jeho a on sem patril. Možno aj pre túto symboliku by sme radi spravili na námestí, ktoré tak miloval, nejakú pamiatku, ktorá by ho pripomenula nielen nám, ale aj všetkým ľuďom, ktorých mal rád a ktorí mali radi jeho.
Všetkým nám bude za ním smutno. Možno aj tým, ktorí ho nemali radi, tým, čo naňho nedali dopustiť, ale najviac nám, jeho rodine. On však nikdy neodíde, pretože ľudia si ho budú pamätať ešte veľmi dlho. Každého vedel rozosmiať, na tvári mu nikdy nechýbal úsmev. Mal rád farby a preto by sme ho mali odprevádzať vo farebnom oblečení, pretože to by sa mu páčilo. Bez ohľadu na to, čo povedia iní ...Zaslúžil by si, aby sme ho vyprevadili v peknom pestrom oblečení. On nebol ten typ, ktorý by smútil. Vždy bol plný života a neomylne vedel priviesť ľudí tam, kde bola zábava...
Náš ocino neznášal pohreby, cintoríny ani kvety a všetky tie, ako on hovoril „mačkažáky okolo toho ... a aj napriek tomu má dnes pohreb a my sa s ním lúčime ...
Ďakujeme všetkým, ktorí sa v tento smutný deň prišli s ním rozlúčiť.
-Hlavne starkej a všetkým jej sestrám a príbuzným a celej rodine Ondrejkovej a Škrekovej, ktorá bola jeho najbližšou rodinou, odkedy sa oženil
-Ričardovi Karterovi, manželovi jeho dcéry Elenky, ktorý mal možnosť ho spoznať a ktorému by doteraz určite opakoval to, aby sa dobre postaral o jeho Elenku
-Celej rodine Karter, ktorí si ho od prvej chvíle veľmi obľúbili a rozumeli si aj napriek jazykovej bariére
-Ďalej kmotrovcom Hromadovcom a celej ich rodine, ktorí si to s ním tiež za ten čas, čo sa poznali užili a majú veľa spoločných zážitkov
-Rodine Kmeťovej, na ktorú nikdy nedal dopustiť a svojich krstných synov Filipka, Lukáška a Adamka, ktorých mal rád, ako vlastných synov
-Tiež Maťkovi Seleckému, ktorého mal tiež veľmi rád a snažil sa mu vo všetkom pomôcť
-Rodine Lackovej a jeho sestre Aničke
-Monike Desuet s manželom,
-Janke Matuškovičovej s rodinou,
-Jarkovi Radičovi s rodinou
-Zuzane Majtanovej s rodinou
-Marte Novotovej s rodinou, pretože aj Macku mal rád a vždy sa pýtal, ako sa jej darí
-Jeho spolupracovníkom, zmenárnikom
-Hanzelovcom, ku ktorým rád chodil na námestie posedieť si na slniečku a poklábosiť o tom, čo je nového
-Všetkým susedom, kamarátom, kamarátkam a známym ...
Môžeme teraz plakať, lebo odišiel, alebo sa môžeme usmievať pretože žil.
Môžeme zavrieť naše oči a priať si, aby sa vrátil, alebo ich môžeme nechať otvorené a uvedomiť si, čo všetko nám zanechal.
