V rokoch 1921-1929 chodil do gymnázia v Trnave. Po maturite študoval dva roky medicínu v Bratislave, v r.1931 sa rozhodol študovať bohoslovie vo veľkom seminári v Trnave, kde pobudol do r.1933. Potom ho biskup Pavol Jantausch poslal na teologickú fakultu do Olomouca. Sviatosť kňazstva prijal 5.7.1936.
Ako kňaz začal vo Veľkých Kostoľanoch, neskôr sa stal kaplánom a administrátorom v Holíči, potom v Nádaši. V školskom roku 1939 - 1940 ho biskup Pavol Jantausch vymenoval za jedného z prvých profesorov biskupského gymnázia a zveril mu správu pavlínskeho Kostola sv. Jozefa v Trnave. Študoval tiež francúzštinu a slovenčinu na filozofickej fakulte v Bratislave.
V r.1945 ho vymenovali za člena správneho výboru Spolku sv. Vojtecha. V roku 1946 získal štipendium francúzskej vlády. Rektor Katolíckeho inštitútu v Paríži mu zveril výučbu slovenčiny s úmyslom zriadiť riadny lektorát slovenského jazyka.
V roku 1949 emigroval do Kanady. Ottawský biskup ho ustanovil najprv za kaplána v Hulle, v roku 1950 ho vymenoval za profesora cirkevných dejín a patrológie vo veľkom seminári hlavného mesta Kanady.
V roku 1951 sa stal duchovným radcom diecézneho komitétu kurzov pre prípravu na manželstvo,
v roku 1952 aj notárom regionálneho cirkevného súdu v Ottawe. Po príchode do Kanady sa okrem svojej pedagogickej činnosti venoval i pastorácii Slovákov v hlavnom meste a jeho okolí (Gatineau), vypomáhal v slovenských farnostiach v Toronte a Hamiltone.
V roku 1965 sa na žiadosť biskupa Pavla Hnilicu presídlil do Ríma, kde spolupracoval najprv s náboženským združením Pro fratribus, potom sa včlenil do Pracovného kruhu Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda.
V roku 1975 sa stal členom správy Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
23.6.1975 ho zvolili za predsedu Slovenského ústavu, organizácie slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov žijúcich v zahraničí. Tento úrad zastával až do roku 1988, stal sa aj členom redakčnej rady vedeckej ročenky Slovak Studies a redigoval bulletin Zvesti Slovenského stavu.
Jeho pôsobenie bolo rôznorodé. Predovšetkým sa venoval literárnej činnosti. Pred odchodom zo Slovenska prispieval do periodík Katolícke kázne, Nová práca a Slovák; potom do časopisov slovenskej diaspóry: Diakonia-Slovenský kňaz, Hlasy z Ríma, Jednota, Kanadský Slovák, Most, Slovak Studies a i. Boli to články, štúdie, recenzie a duchovné úvahy z literárnej histórie i kritiky a z bohovedy.
V Ríme sa zúčastňoval na organizačných aktivitách biskupa Pavla Hnilicu, Slovenského komitétu
a v rámci Pracovného kruhu Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda sa podieľal predovšetkým na niektorých edičných, zvlášť prekladateľských prácach.
Pod jeho vedením vyšli preklady: Dialógy s Pavlom VI. od Jeana Guittona (Rím 1969), Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol od André Frossarda (Cambridge, Ont., 1973), Náš zástoj v novom svete od Bernharda Häringa (Rím 1976) a niekoľko pápežských dokumentov.
Najdôležitejšie bolo jeho redigovanie - v súčinnosti so Š. Vrablecom, R. Blatnickým a J. Zlatňanským - edície Lux et vita, ktorá začala vychádzať roku 1976 v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda
v Ríme a kde vyšli základné diela katolíckej bohovedy, pokoncilovej asketiky, mystiky a morálnej teológie.
Občas sa venoval aj literárnej histórii a kritike. Z roku 1973 je jeho štúdia Dve jubileá Gorazda Zvonického v zborníku Rozsievač perál (Rím 1973). Sledoval najmä vývoj slovenského národného obrodenia. Výsledkom tohto záujmu je rozprava o ekumenizme a panslavizme Jána Palárika Jean Palárik, son oécumenisme et panslavisme (Ján Palárik, jeho ekumenizmus a panslavizmus), za ktorú mu roku 1972 Štátna univerzita v Ottawe udelila doktorát filozofie (po francúzsky vyšla v roku 1974, po slovensky v roku 1993).
Osobe Jána Palárika venoval pozornosť aj v práci Duchovné cvičenia Jána Palárika od 12. januára do 1.februára 1851 (Rím 1986).
Svoje poznatky o ďalších vedúcich osobnostiach slovenskej minulosti zhrnul v rade profilov slovenských katolíckych osobností a ustanovizní, ktoré predstavil najprv v sérii prednášok na vlnách Vatikánskeho rozhlasu, potom v anglickej štúdii Catholic personalities and institutions in Slovak cultural life from the XVIIth to the XXth centuries (Katolícke osobnosti a ustanovizne v slovenskom kultúrnom živote od 17. do 20. storočia) uverejnenej v Slovak Studies a v knihe Svetlá minulosti.
Získal pocty a vyznamenania: monsignor (1963, Ján XXIII.), pápežský prelát (1967, Pavol VI.), laureát zlatej Cyrilometodskej medaily s reťazou Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (1980), čestný predseda Slovenského ústavu ad personam (1.10.1988).
Svoj duchovný a literárny život dokončil Mons. prof. PhDr. Jozef Vavrovič v Pápežskom slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Jeho telesné pozostatky prevezieli do Báhoňa, kde ho 15.3.1994 pochoval Mons. Dominik Tóth, pomocný biskup Bratislavsko.trnavskej arcidiecézy.
