Študoval na gymnáziu v Nitre a po maturite sa rozhodol pokračovať v štúdiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Svoje vzdelanie obohatil aj štúdiom na univerzite Sorbona v Paríži.
Počas 2.svetovej vojny bol profesorom slovenského a francúzskeho jazyk na gymnáziách v Žiline Turčianskom Svätom Martine.
Je predstaviteľom modernej slovenskej prózy, do ktorej vmiešava prvky existencionalizmu a surrealizmu. Patrí tiež k popredným osobnostiam protitotalitného odporu.
Jeho tvorba je poznačená 4 fázami.
V 1. fáze sa odzrkadľuje 2. svetová vojna a s ňou súvisiaca existencionálna úzkosť. V tomto období vznikli diela ako V úzkosti hľadania či Panna zázračnica.
V 2. fáze jeho tvorby prichádza pokus o vysporiadanie sa s vojnovým násilím – Farská republika, Prvý a druhý úder a pokus nastoliť spravodlivosť – Radostník, Družné letá.
V 3. fáze prichádza k presvedčeniu, že socialistický kolektivizmus je rovnako zhubný ako vojnové násilie a že jedine slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodné spoločenstvo – Rozhovory bez konca, Prútené kreslá, Démon súhlasu.
Prelomovým bol rok 1968, kedy Tatarka vystupuje proti Varšavskej zmluve, podpisuje Chartu 77, kvôli čomu bol prenasledovaný ŠtB, bol mu odobraný pas, dostal zákaz tvoriť a bol vymazaný z učebníc.
V 4. fáze ho vtedajšia mocnosť označila za disidenta, mal zákaz verejne vystupovať a publikovať mohol len v exile – Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti, Navrávačky.
Všetky štyri fázy však mali rovnaký základ – vzťah muža a ženy vo všetkých podobách.
V roku 1969 dostal titul Zaslúžilý umelec, v roku 1986 Cenu Jaroslava Seiferta udelenú Nadáciou Charty 77 za trilógiu Písačky, v roku 1999 in memoriam Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad T. G. Masaryka I. triedy, tiež in memoriam.
