Jeho pôvodné povolanie je projektant, no pre vážny záujem o hudbu začal študovať operný a koncertný spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
V roku 1966 štúdium úspešne ukončil a stal sa na viac ako tridsať rokov profilovým sólistom Opery SND.
Viedol mladých vokálnych ľudí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave.
Neskôr pôsobil aj na Hudobnej fakulte VŠMU.
Ako hosťujúci pedagóg pôsobil až v Japonsku.
Jeho prvotinou na doskách Opery SND bola komediálna postava Buddu v Brittenovej opere Albert Herring (1966).
Z komických postáv možno spomenuť Smetanovho Kecala (Predaná nevesta, 1968), Doktora Bartola (Barbier zo Sevilly od Rossiniho i Paisiella, 1968 a 1985, 1978), Donizettiho Don Pasquala (Don Pasquale, 1975), Mozartovho Leporella (Don Giovanni, 1975), Figara (Figarova svadba, 1980, 1987), Donizettiho Dulcamara (Nápoj lásky, 1983) či Verdiho Falstaffa (Veselé paničky z Windsoru, 1983).
Bol jedinečný v mnohých úlohách vážneho žánru, napríklad ako Čajkovského Knieža Gremin (Eugen Onegin, 1967), Verdiho Filip II. (Don Carlos, 1981) či v charakterových úlohách ako Doktor Galén v Andrašovanovej Bielej nemoci (1968), Beethovenov Rocco (Fidelio, 1974), Wagnerov Daland (Blúdiaci Holanďan, 1984), Verdiho Banco (Macbert, 1989) a mnohých ďalších.
Veľmi inklinoval k operným postavám Giuseppeho Verdiho, Ludwiga van Beethovena, Wolfganga Amadea Mozarta aj Richarda Wagnera.
Vytvoril viac než desať postáv v pôvodných slovenských operných dielach Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Mira Bázlika, Tibora Andrašovana, Juraja Beneša, Tibora Freša, Bartolomeja Urbanca a Igora Dibáka.
Posledným hrdinom, ktorého stvárnil na javisku SND, bol Štelina v Suchoňovej Krútňave (2003).
Bol predstaviteľom rozsiahleho spektra postáv basového speváckeho odboru.
Odbornou kritikou ale aj divákmi bol uznávaný pre jeho profesionalitu, vlastnú silu umeleckej osobnosti, muzikalitu a herecké výrazové prostriedky, ktorými obohacoval jeho spevácku tvorbu.