Svoje detstvo prežil v rodnej dedine. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, kam siahajú aj jeho herecké korene. Pôsobil tu v ochotníckom divadle. Rodičom sa nepáčila myšlienka, že by z neho bol herec – komediant. Chceli, aby bol z neho právnik, preto musel dať rodičom sľub, že bude najskôr študovať. Začal teda študovať právo v Bratislave, ktoré však nedokončil. Umenie sa mu pozdávalo oveľa viac.
V celoslovenskej ochotníckej divadelnej súťaži ho objavili porotcovia Andrej Bagar a Ján Borodáč a pozvali ho študovať na VŠMU. Ukončil štúdium práva a začal štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu /1940-1944/ v Bratislave, kde účinkoval v ochotníckom krúžku Štefánik.
V rokoch 1947 – 1951 bol na Štátnom konzervatóriu pedagógom.
V rokoch 1951 – 1965 bol pedagógom na VŠMU, od roku 1959 s titulom docenta.
Už počas štúdií pôsobil v Činohre Slovenského národného divadla /1942/.
Jeho premiérou bola hra Rozbitý krčah. Je s ňou spojená historka, že Július Pántik neprišiel na jej generálku včas. Bolo to jeho prvé a posledné oneskorenie, ktoré vzniklo kvôli tomu, že si potreboval zdriemnuť a jeho domácej pani bolo ľúto ho na jeho požiadanie zobudiť. Režisér Viliam Jamnický rozčúlene v divadle hovoril, že toho sopliaka vyhodí a viac ho nechce. Preto jeho kolegovia išli pre neho taxíkom. Viac už nemeškal a meškania ani nikomu netoleroval.
V SND účinkoval päťdesiat rokov a vytvoril viac ako 150 postáv. Na začiatku stvárňoval postavy slovenských dedinských mládencov /Tanec nad plačom, Matka, Ženský zákon či Statky-zmätky/, no bezproblémovo zahral tragické i komické postavy.
Hral aj v klasických svetových dielach od Shakeaspeara, Moliéra, Schillera či iných. Od pozitívnych mladíkov postupne prešiel do rolí vtipných mužov /napr. v hre Buky podpolianske či Surovô drevo/.
Jeho rozlúčkou s divákmi bola inscenácia Zo života dážďoviek od režiséra Martina Hubu.
Nepôsobil však len v divadle, ale aj vo filme, rozhlase a televízií.
Režíroval detské inscenácie.
V neskoršom období začal aj recitovať.
Z jeho najznámejších filmových úloh spomenieme postavu Miša vo filme Varúj…! (1946), Vinco Petráš v Havranej ceste (1962), Arnošt Pánek v Stude (1967), Golian vo filme Očovské pastorále (1973), Miky v Kdo hledá zlaté dno (1974), Mišo Zvara v snímke Prerušená pieseň (1960) či Gazdík vo Vrahovi zo záhrobia (1966) a Mikuš Sopko vo filme Súdim ťa láskou (1981).
Najznámejším sa však jednoznačne stal vďaka postave láskavého deda Jozefa v detskom seriáli Bambuľkine dobrodružstvá.
V roku 1960 získal Cenu za herecký výkon vo filme Prerušená pieseň na 11. Filmovom festivale pracujúcich.
V roku 1966 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec.
V roku 1974 získal Cenu za mužský herecký výkon za postavu baču Goliana vo filme Očovské pastorále na 12. Festivale československého filmu v Nitre.
V roku 1979 mu bol udelený titul národný umelec.