Jeho otec Venceslav pochádzal z talianskej dediny Cimego ale jeho druhým domovom sa mu stala Terchová, kde sa Koloman neskôr aj narodil. Vencel ako ho volali, bol kamenársky majster, ktorého náhrobné kamene a pomníky možno doteraz vidieť na terchovskom či varínskom cintoríne.
Koloman Geraldini študoval na nitrianskom gymnáziu a v tomto období začal písať svoje prvé verše (zväčša pod pseudonymom Ivan Gustáv Čajka) do študentských časopisov Svojeť a Rozvoj. V Rozvoji publikoval v roku 1933 aj príspevok Terchovská republika, kde poukázal na napätú atmosféru konca I. svetovej vojny v Terchovej.
Knižne debutoval básnickou zbierkou Na ceste k démonom (1932), kde prevládajú motívy erotiky, spomienky na blízkych a básnikovo detstvo. V máji 1936 vydáva druhú knihou veršov Rosa v kalichu. Nachádzame tu verše venované rodičom, rodnému kraju (pôsobivá báseň Cesta do rodiska), súrodencom, priateľom, iným básnikom. V porovnaní s debutom je Rosa v kalichu umeleckejšia a odzrkadľuje básnikovu snahu čo najpresvedčivejšie pretlmočiť vlastné „ja“ do sveta generačných druhov svojej doby.
Zúčastnil sa študijného pobytu v Ľubľane (1936), kde získal kontakty a jazykové dispozície, vďaka ktorým sa rozhodol oboznámiť slovenskú kultúrnu verejnosť so slovinskou literárnou tvorbou. Vrcholom týchto snáh sa stali dve pozoruhodné antológie: Piesne spod Triglava (antológia slovinskej medzivojnovej lyriky, 1940) a Za krížom (antológia modernej slovinskej prózy, 1942).
V rokoch 1937 – 1945 pôsobil v Matici slovenskej a stal sa blízkym spolupracovníkom jej správcu Jozefa Cígera Hronského, tajomníkov Jozefa Cincíka, Františka Hrušovského a Stanislava Mečiara.
V Matici slovenskej pracoval ako administratívny referent a podieľal sa na založení najmodernejšej dobovej tlačiarne – Neografie. Bol členom tlačiarenskej komisie, ktorá viedla Neografiu až do jej vyhlásenia za účastinnú spoločnosť (1943).
Na naliehanie blízkeho priateľa a matičného kolegu Jozefa Cincíka sa podarilo Geraldinimu 25. augusta 1944 za dramatických okolností opustiť Turčiansky Svätý Martin (niekoľko dní sa zdržiaval v Terchovej). Ako okresný veliteľ Hlinkovej gardy mal byť v ten večer popravený partizánmi ... Záverečnú fázu pobytu na Slovensku prežil v Bratislave a do decembra 1944 bol členom Prezidentskej stráže Jozefa Tisa.
Na jar 1945 odišiel so svojou rodinou do doživotného exilu. Vyskúšal Rakúsko, Bavorsko, Rím a Assisi, no 14. apríla 1948 prišiel hlavného mesta Argentíny Buenos Aires. Tu literárne tvoril veľmi málo. Občas prispieval do Kanadského Slováka, Slobodného Slovenska a Slovenského života v Argentíne a sám ani nevedel, čo mu uverejnili. Niekoľko básní v španielčine publikoval v mesačníku Jerónimo v Cordobe, no trápila ho slabá španielska slovná zásoba. V exile bojoval o vlastnú existenciu.
Roku 1991 vyšiel v Terchovej pod názvom Démonov návrat výber z celoživotnej literárnej tvorby tohto známeho slovenského medzivojnového a vojnového spisovateľa (vo výbere sú zastúpené i exilové básne a publicistika).
V roku 1993 navštívila svojho krajana v argentínskom mestečku Miramar ľudová hudba bratov Muchovcov s Petrom Cabadajom a pracovníkmi (vtedajšej) žilinskej TV Sever. Koloman Kolomi Geraldini to považoval za najkrajšiu satisfakciu za roky prežité vo vyhnanstve.
Od roku 1997 odpočívajú telesné pozostatky manželov Kolomana a Heleny Geraldiniovcov na Národnom cintoríne v Martine.
