Narodila sa v rodine, kde bolo ochotnícke divadlo súčasťou života. V Prahe začala študovať, ale nakoľko ju štúdium nenapĺňalo, ukončila ho a začala sa venovať divadelníctvu. Najskôr ako úradníčka Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, neskôr ako tajomníčka.
Prvú hlavnú hereckú rolu dostala v roku 1918 v rozprávke V. B. Plumlovskej Soľ nad zlato. Do roku 1944 vytvorila viac ako 140 hereckých postáv. V roku 1944 sa pričinila na založení Slovenského komorného divadla. Po vypuknutí SNP odišla do Banskej Bystrice, kde sa stala hlásateľkou Slobodného slovenského vysielača. Do roku 1980, kedy odišla do dôchodku vytvorila na martinskej profesionálnej scéne ďalšiu stovku postáv. Nemala vyhranený charakterový žáner postáv, kládla dôraz na psychologické prepracovanie postáv. Osobám, ktoré stárňoval dávala veľa dynamiky a vitálnosti. Hrala tragické, komické a groteskné postavy. úžasne ironizovala malomeštiacke typy.
Najskôr stvárňovala postavy mladých dievčat, naiviek i divošiek, napríklad v role Pepky v Našich furiantoch L. Stroupežníckeho /1919/ či v úlohe Ľuby v hre Tá tretia /1927/ od L. A. Krylova. Neskôr hrala aj tragické a charkterové postavy ako napríklad Jana a Líza v hrách G. B. Shawa Svätá Jana /1935/ a Pygmalion /1941/, Markíza Silvia /1943/ v Tanci nad plačom p. Zvona, Euridika v Sofoklovej Antigone /1943/, Emília v Shakespearovom Othellovi /1955/, Anfisa v Troch sestrách /1967/, Dojka v Shakespearovom Rómeovi a Júlii /1970/ či Alžbetka Kristeková v Sonatíne pre páva od O. Záhradníka /1976/. Vytvorila aj množstvo komediálnych postáv ako Cathos v Moliérových Smiešnych preciózkach /1944/, Colombina v Goldoniho Klamárovi /1948/, Anna Bačelová v Kubovi od Hollého, Lady Markbyová v Ideálnom manželovi od O. Wilda /1958/, Frosina v Moliérovom Lakomcovi /1962/ či Fanka v Lúpežníkovi od Čapka /1974/.
Vo filmoch sa predstavila v snímke Pole neorané /1953/, ďalej vo filmoch V hodine dvanástej, Očovské pastorále, Rižové sny či Biela stužka v tvojich vlasoch, Pozdná láska, Horúci dych alebo Miesto na slnku.
Spolupracovala s filmom aj rozhlasom. V pokročilejšom veku nakrútila pre televíziu zaujímavé rozprávanie o starom Martine a Národnom cintoríne.
V roku 1964 jej bol udelený titul zaslúžilá umelkyňa. Právom jej patrilo aj najvyššie ocenenie - titul národná umelkyňa – no totalitný režim jej ho z politických dôvodov odmietol udeliť.
Venovala sa aj publicistickej činnosti v časopise Javisko /1977 a 1979/ a absolvovala aj mnoho besied na školách.