Narodil sa v rodine evanjelického farára a dcéry slovenského národného buditeľa Jozefa Miloslava Hurbana. Po štúdiu na gymnáziách pokračoval v štúdiu teológie a filozofie na Evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave /1905-1909/, v rokoch 1910-1911 na teologickej fakulte univerzity v Edinburghu. Po roku 1919 bol externým poslucháčom filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Od roku 1909 pôsobil ako evanjelický kaplán v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej, Budapešti a od roku 1912 ako farár v Púchove.
V rokoch 1914-1918 narukoval do rakúsko-uhorskej armády.
V rokoch 1925-1926 sa snažil profesionálne venovať iba spisovateľskej práci a prekladateľstvu, čo ho dostatočne neuživilo, tak sa v roku 1927 opäť vrátil na miesto farára, tento raz v Bukovci. V roku 1934 odišiel na dôchodok a usadil sa v Martine.
Predstavuje vedúcu básnickú osobnosť Slovenskej moderny. Svoje prvé verše napísal už počas vysokoškolských štúdií, ktoré uverejňoval v časopisoch Slovenské pohľady, Cirkevné listy a Národné noviny. Je prvá tvorba niesla známky symbolizmu a impresionizmu, ale tiež ho ovplyvňovala tvorba Pavla Országha-Hviezdoslava, Svetozára Hurbana Vajanského a tiež tvorba mladších autorov ako Janko Jesenský, Ivan Krasko a iní.
Neskôr bol ovplyvnený romantickou poéziou slovenských aj zahraničných autorov /Janko Kráľ, George Gordon Byron/.
V roku 1921 vydal svoje prvé básnické zbierky Keď miznú hmly a Rosou a tŕním. V roku 1927 to boli zbierky Cez závoj a Peruťou suďba máva.
Vo svojej tvorbe vyjadroval smútok, bolesť osamotenosť a boj za ľudskejší a spravodlivejší život. Neskôr prechádza na tvorbu národnej lyriky s motívom vzbury a odboja. Nakoniec prichádza do jeho tvorby prevaha lyriky. Ľúbostnej, osobnej, reflexívnej aj prírodnej.
Vďaka tomu, že ovládal šesť cudzích jazykov, sa mohol venovať aj prekladom poézie, prózy aj drámy.
Jeho básnická tvorba ovplyvnila mnoho ďalších slovenských básnikov ako napríklad Štefana Krčméryho, Emila Boleslava Lukáča, Jána Smreka či Andreja Plávku.
